Dôležité odkazy na webstránky:
Judikatúra k právu na ochranu spotrebiteľa
A. K POJMU SPOTREBITEĽSKÁ ZMLUVA
Rozsudok NS ČR sp.zn. 33 Odo 1314/2005 z 27.7. 2006
- spotrebiteľská zmluva môže byť aj zmluva uzatvorená podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
Účastníci řízení dne 15. května 2000 uzavřeli kupní smlouvu (§ 588 a násl. obč. zák.), jejímž předmětem byl prodej bytové jednotky.
Podle § 612 obč. zák. jestliže fyzická nebo právnická osoba prodává zboží jako podnikatel (dále jen \"prodávající\") v rámci své podnikatelské činnosti, platí kromě obecných ustanovení o kupní smlouvě i následující ustanovení § 613 až § 627.
Zvláštní formou kupní smlouvy je smlouva o prodeji zboží v obchodě, na jejímž základě vzniká také vztah mezi prodávajícím a kupujícím, avšak na rozdíl od obecné úpravy kupní smlouvy ( § 588 a násl. ) je při prodeji v obchodě prodávajícím podnikatel (bez rozdílu, zda fyzická nebo právnická osoba), který prodává zboží v rámci své podnikatelské činnosti.
Protože při uzavření kupní smlouvy žalovaná vystupovala jako podnikatel v rámci své podnikatelské činnosti, je třeba na obsah právního vztahu z kupní smlouvy použít úpravu § 613 až § 627 obč. zák., která má ve vztahu k § 588 až § 600 povahu nejen doplňující, ale i speciální; upravuje-li některé otázky proti obecným ustanovením o kupní smlouvě odlišně, má přednost tato zvláštní úprava. V případě odpovědnosti za vady prodané věci ustanovení § 622 obč. zák (ať již ve znění před 1. 1. 2003 či po něm) vylučuje obecnou úpravu, neboť nároky kupujícího definuje odlišně nejen oproti ustanovení § 507, ale i § 597 obč. zák.
Rozsudok NS ČR sp.zn. 33 Odo 1351/2004 z 29.11. 2005
- právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa bude aplikovať na právny vzťah podľa účinnosti právnej úpravy v dobe uskutočnenia právneho úkonu
Poukaz žalovaného na rozpor smluvních ujednání s právními normami platnými v zemích Evropské unie není případný, neboť v době uzavření smlouvy Česká republika členem unie nebyla a příslušnou směrnici Rady Evropy (z 20. 12. 1985, č. 85/577/EHS, o ochraně spotřebitele při smlouvách sjednávaných mimo obchodní provozovnu) recipovala do našeho právního řádu s účinností od 1. 1. 2001 až novela občanského zákoníku provedená zákonem č. 376/2000 Sb. V tomto směru soud prvního stupně odkázal na publikovaný rozsudek Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 25 Cdo 1957/2000.
Rozsudok Court of Appeal Civil Division (v. Británia), 24.2. 2004, 2004 EWCA Civ 55 Khatun and Others v Newham LBC
Smernica 93/13/EHS sa aplikuje aj na vzťah medzi bezdomovcom a orgánom miestnej samosprávy, ktorý poskytuje bezdomovcovi ubytovanie na základe Housing Act 1996 (orgán miestnej samosprávy požadoval uzatvorenie zmluvy o ubytovaní bez toho, aby dal bezdomovcovi možnosť si ubytovací priestor prehliadnuť).
B. K POJMU SPOTREBITEĽ
Rozsudok Bundesgerichtshof (SRN), 16.4. 2002, X ZR 17/01
Komunitárne právo považuje až na výnimku uvedenú v smernici 90/314/EHS za spotrebiteľa výlučne fyzickú osobu. Odlišné vymedzenie pojmu „spotrebiteľ“ v smernici 90/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb tak, že zahŕňa i osobu právnickú, je účelné a chcené.
Rozsudok Bundesgerichtshof (SRN), 22.12. 2004, VIII ZR 91/04
Ak spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, napríklad preto, že inak by druhá zmluvná strana s ním zmluvu neuzatvorila, je potrebné takýto záväzok charakterizovať ako obchod a nie ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko je potrebné chrániť dobrú vieru dodávateľa a dobrá viera je aj všeobecným princípom zmluvného práva.
(pozn.: znenie čl. 3 (1) smernice 93/13/EHS: Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Slovné spojenie „napriek požiadavke dôvery“ nie je do slov. OZ transponované).
Za spotrebiteľa nemožno považovať osobu, ktorá síce ešte nezačala vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, ale uskutočňuje právne úkony, ktoré smerujú k začatiu podnikateľskej činnosti (napr. uzatvorí nájomnú zmluvu, ktorej predmetom nájmu je kancelária, ktorú plánuje použiť na neskoršiu podnikateľskú činnosť).
Rozsudok Oberster Gerichtshof (Rakúsko) 6.9. 2001, 2 Ob 198/01h
Ak do súkromnoprávneho vzťahu medzi dvoma nepodnikateľmi vstúpi na miesto jedného z nich podnikateľ, ide od tohto okamihu o spotrebiteľský vzťah.
Rozsudok Oberster Gerichtshof (Rakúsko) 14.7. 2005, 6 Ob 135/05d
Záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi bankou a poľnohospodárom na základe zmluvy o úvere, ktorý slúži na úhradu dlhov dlžníka z jeho podnikateľských aktivít, sa nemení na spotrebiteľský vzťah v prípade, že tento neskôr zanechá podnikanie.
(citované: Karel Eliáš a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 2. svazek. Linde Praha, 2008)
C. K SPOTREBITEĽSKÉMU ÚVERU (zákon č. 258/2001 Z.z.)
Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.2. 2008, 1Sžo 106/2007 (.pdf súbor, 120 kb)
Zmluva o prenájme s náslendou kúpou veci (leasingové zmluvy), ktorú veriteľ uzatvoril so spotrebiteľom spadá do pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch (ak zmluva zabezpečuje prevod vlastníckeho práva).
Uvedením nepravdivého údaju o výške ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), došlo k uvedeniu nepravdivého údaju o úrovni nákupných podmienok týkajúcich sa leasingových zmlúv a tým aj ku klamaniu spotrebiteľa.
D. VADY TOVARU
Článok 3 smernice 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar sa má vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá predávajúcemu za predpokladu, že predal spotrebný tovar vykazujúci vadu, umožňuje požadovať od spotrebiteľa náhradu za užívanie vadného tovaru až do jeho nahradenia novým tovarom.
Za predpokladu, že predávajúci dodá vadný tovar, nesplní si riadne povinnosť, na ktorú sa zaviazal predajnou zmluvou, a musí teda prebrať dôsledky tohto vadného plnenia. Prebratím nového tovaru ako náhrady za vadný tovar spotrebiteľovi, ktorý zaplatil kúpnu cenu, a teda si riadne splnil svoju zmluvnú povinnosť, nevzniká bezdôvodné obohatenie. Spotrebiteľ iba s omeškaním preberá tovar, ktorý je v súlade so zmluvnými dojednaniami, taký, aký mal dostať pôvodne.
Navyše finančné záujmy predávajúceho sú chránené na jednej strane dvojročnou premlčacou lehotou uvedenou v článku 5 ods. 1 smernice a na druhej strane možnosťou, ktorá je uvedená v článku 3 ods. 3 druhom pododseku smernice, odmietnuť nahradenie tovaru v prípade, ak je tento spôsob odškodnenia neprimeraný, ak predávajúcemu z neho vzniknú neprimerané náklady.
E. LETECKÁ DOPRAVA
K aplikácii nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov Článok 5 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, musí byť vykladaný v tom zmysle, že technická porucha lietadla, ktorá spôsobí zrušenie letu, nepatrí pod pojem „mimoriadne okolnosti“ v zmysle tohto ustanovenia, ibaže táto porucha vyplýva z udalostí, ktoré sa svojou povahou alebo svojim pôvodom netýkajú bežného výkonu činnosti dotknutého leteckého dopravcu a vymykajú sa jeho účinnej kontrole. Dohovor o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu uzavretý v Montreale 28. mája 1999 nie je rozhodný na účely výkladu okolností vylučujúcich zodpovednosť uvedených v článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004. Frekvencia technických porúch vzniknutá u leteckého dopravcu nie je sama osebe okolnosťou spôsobilou odôvodniť záver o existencii alebo neexistencii „mimoriadnych okolností“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004.
Opatrenia pomoci a starostlivosti o cestujúcich v prípade veľkého meškania letu stanovené v článku 6 nariadenia č. 261/2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov, predstavujú štandardizované a okamžité opatrenia na nápravu ujmy spojenej s nepríjemnosťami spôsobenými meškaním v leteckej doprave cestujúcich.
Tieto opatrenia nepatria medzi opatrenia, ktorých podmienky výkonu stanovuje Montrealský dohovor o zjednotení niektorých pravidiel medzinárodnej leteckej dopravy, a teda ich nemožno považovať za nezlučiteľné s týmto dohovorom.
Uvedený dohovor totiž upravuje podmienky, za ktorých môžu dotknutí cestujúci po zmeškaní letu podať žaloby smerujúce z dôvodu individualizovanej nápravy k získaniu náhrady škody od dopravcov zodpovedných za škodu vyplývajúcu z tohto meškania, avšak bez toho, aby týchto dopravcov chránil pred akýmikoľvek formami zásahu.
Štandardizované a okamžité opatrenia stanovené v uvedenom článku 6 nie sú samy osebe prekážkou toho, aby dotknutí cestujúci v prípade, keď im to isté meškanie spôsobilo okrem iného škody zakladajúce nárok na ich náhradu, mohli podať žaloby o náhradu týchto škôd za podmienok upravených Montrealským dohovorom.
Je potrebné konštatovať, že akékoľvek meškanie v leteckej doprave cestujúcich, a predovšetkým ak je veľké, môže spôsobiť vo všeobecnosti dva druhy škody. Na jednej strane príliš veľké meškanie môže spôsobiť škody takmer rovnaké pre všetkých cestujúcich, ktorých náprava môže mať formu štandardizovanej a okamžitej pomoci alebo starostlivosti pre všetkých dotknutých napríklad v podobe občerstvenia, stravy, ubytovania alebo telefonických hovorov. Na druhej strane môžu cestujúci utrpieť individuálnu škodu súvisiacu s dôvodom ich cesty, ktorej náhrada vyžaduje posúdenie rozsahu spôsobených škôd od prípadu k prípadu a ktorá preto môže byť nahradená len a posteriori a individuálne.
Z ustanovení článkov 19, 22 a 29 Montrealského dohovoru pritom jasne vyplýva, že tieto ustanovenia sa obmedzujú na úpravu podmienok, za ktorých môžu dotknutí cestujúci po zmeškaní letu podať žaloby smerujúce z dôvodu individualizovanej nápravy k získaniu náhrady škody, teda odškodnenia od dopravcov zodpovedných za škodu vyplývajúcu z tohto meškania.
Článok 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na cestu tam a späť, pri ktorej cestujúci, ktorí odleteli z letiska umiestneného na území členského štátu podliehajúceho ustanoveniam Zmluvy ES, na spiatočnej ceste priletia naspäť na toto letisko z letiska umiestneného v tretej krajine. Okolnosť, že let tam a let späť sú predmetom jednej rezervácie, nemá vplyv na výklad tohto ustanovenia.
Dôležité odkazy na webstránky: